Prečo mám rád slovenčinu - prečo mám rád Slovensko

     Andrea Michelová -  Dedičstvo starých rodičov

     Pavlína Bulíková -    Motlidba za Maťka

                          Snežienky prinesiem aj o rok

     Denisa Kobanová -    Môj rodný kraj

     Juraj Žilinčík -       Učiteľka  Slovenčina    

     Jana Tóthová -       Lipa

Dedičstvo starých rodičov

Čestné uznanie v celoslovenskom kole

      Okrem reči nám starí a prastarí rodičia zachovali aj veľký cit pre umenie. Výšivky našich prastarých materí hýria storakými farbami a storakými motívmi, veď do nich vyšívali krásu, ktorá bola okolo nich. Výšivkami zdobili seba i svoje príbytky. Koľko sa napichala moja prastará mať do kroja, kým ho pri splne mesiaca vykrášlila pestrými bavlnkami, len aby sa zapáčila jedinému mužovi! Aj chalúpku vyzdobila výšivkami. Ale už niet ani prababky, ani chalúpky. Len kroj a jediná výšivka s mäkkým textom „Kdo doma radosťi ňemá, márňe ju v cudzine hľadá“, nám nedajú zabudnúť.

      Na minulosť nedajú zabudnúť ani piesne – pýcha Papradnianskej doliny. Naši predkovia spievali vždy a všade. Aj to svedčí o tom, že to boli dobrí ľudia. Trávnice poletovali chotárom cez deň a tiché uspávanky večer hladili nežné líčka detí, lebo ruky boli príliš tvrdé, mozoľnaté a drapľavé. 

      Keď s mamou niekedy po večeroch spomíname na zašlé časy našich predkov, celkom samozrejme prejdeme do dzekavého a ťahavého papradnianskeho nárečia. A práve vtedy si uvedomím, že naozaj sa nemám za čo hanbiť. Veď viem aj po slovensky, aj po papradniansky.

Pripravovala: Mgr. Bulíková Margita                             Andrea Michelová

  Môj rodný kraj

  Cena poroty v celoslovenskom kole

     Môj rodný kraj sa rozprestiera v lone Javorníkov. Príroda tu vyčarila z množstva vrchov akéhosi obra, ktorý zviera našu dedinku v hlbokom náručí.

     Potôčiky sa predierajú pomedzi vrchy, podávajú si ruky, aby sa neskôr spojili v rieku Papradnianku, vinúcu sa ako stuha krížom cez dedinu. Pramení hlboko v lese na rozprávkovej čistinke. Najkrajšie sú tu rána. Prvé sa zobúdzajú vtáky. Vstávajú skôr, ako slnko vyskočí nad horu. Svojou rannou piesňou ohlasujú nový deň. Po nich otvorí oči slnko, veselo sa usmeje na svet, vybozkáva rozospaté kvietky i lesných velikánov, pozbiera ligotavé kvapky rosy a rozseje svoje lúče po kraji sťa dukáty.

     A už je tu studnička, ukrytá pod rozkonáreným čučoriedkovým krovím. V noci sa do nej chodí kúpať mesiac. Niečie pracovité ruky jej dali dnešnú podobu. Voda je v nej krištáľovo čistá s príjemnou horskou príchuťou. Dobre poslúži smädnému. Zo studničky voda vyteká dreveným žliabkom, náhli  sa, šantivo hopká, kvapka naháňa kvapku. Hrá sa na veľké preteky. A už veselo žblnká, preskakuje skalky a spolu s jemným vánkom rozprávajú starej bútľavej vŕbe  svoje tajnosti, ktoré sa my nikdy nedozvieme.

     Nedozvieme sa, že pred chvíľou tade prebehla šťastná srnka, lebo o pár týždňov sa stane matkou, že hneď za ňou sa čistinkou prehnalo stádo diviakov a zakalilo číru vodu. Všetci mali velikánske šťastie, lebo pár minút po nich si kľukatým chodníčkom vykračoval poľovník.

     Lúka pri potôčiku je posiata kvetmi všetkých farieb. Skloním sa k nenápadnému kvietku a až vtedy si uvedomím jeho krásu, pohladím halúzku stromu obsypanú zeleňou, prekročím živý chodníček mravcov ponáhľajúcich sa za svojou každodennou prácou, obídem domček krtka, chvíľu postojím a pozorujem v tráve jašteričku.

 Vetrík sa preháňa pomedzi stromy, rozhojdáva ich konáre, pohráva sa s lístím, ševelí v korunách stromov dotýkajúcich sa neba. Les spieva. Spieva celý deň.

Pripravovala: Mgr. Bulíková Margita                                                          Denisa Kobanová

Motlidba za Maťka

 Osobitná cena poroty celoslovenskom kole

     Už znovu čítam Modlitbičky a prosím Najvyššieho, aby viedol lekárovu ruku. Nech táto operácia je poslednou. Sedem ich už bolo v krátkom živote nášho Mateja. V máji, keď všetko kvitne, spieva a teší sa zo života, prišiel na svet s Larsenovým syndrómom. Ani  dobre neviem, čo sa skrýva za týmito dvoma slovami. Zle vyvinuté nožičky, operácie, rehabilitácie, nemocnica a znovu nemocnica. Neodložili sme ho do ústavu. Máme ho radi takého, aký je. Náš batôžtek radosti a bolesti. Ale veríme, že raz urobí prvý krôčik a potom pridá ešte jeden a ďalší. Rozbehne sa oproti mame i oproti mne, aby sme spolu naháňali na lúkach motýle, chytali vietor do dlaní, na jar preskakovali zurčiace potôčiky a v zime sa brodili hlbokým snehom.

     Už znova čítam Modlitbičky a spájam Váš osud, pán Rúfus, s naším. Lebo vy ste Zuzankiným svetlom a my Maťkovými nožičkami. Pristavím sa pri Modlitbičke pre postihnuté deti a potom celkom na konci tenkej knižôčky. Tam, kde som si skromne vložila svoju Modlitbičku za Maťka:

Bože, daj silu jeho nôžkam,

nech pevne dotknú sa zeme.

Nech chodí nám

a nech sa spolu hráme:

na skrývačku, naháňačku, Oli, oli, Janko.

Daj, Bože, nech kľakne Maťko

na svoje kolienko!

Verím Ti, Pane,

a ak inak nedáš,

zostane s nami.

Bude náš, len náš. 

Pripravovala: Mgr. Bulíková Margita                                                             Pavlína Bulíková

Učiteľka  Slovenčina

 Čestné uznanie v celoslovenskom kole

     Slovenčina, to je aj naša pani učiteľka. Niekedy je ako mäkké i. Obyčajne na literatúre. Toľko všeličoho pekného nám porozpráva alebo nás trpezlivo počúva. Ako teraz, keď sa učíme povesti. Dozvedeli sme sa o vzniku Papradna, o love kráľa Mateja v papradnianskych horách, o vílach, svetlonosoch, o liečivej sile vody v studničkách...

     Ale niekedy je ako tvrdé y. Prísna, neľútostná, ba vie sa aj zamračiť ako najtemnejší mrak v najtemnejšej búrke. Obyčajne na gramatike. Vtedy sa mi v hlave všetko ešte viac dopletie: ričať či ryčať?,  vydobyť či vydobiť?, antonymá, synonymá, homonymá...

Pripravovala: Mgr. Bulíková Margita                                                                   Juraj Žilinčík

Lipa

Čestné uznanie v celoslovenskom kole

     Mojou korunou prešumeli veky. Poskytla som zdravie ľuďom, obživu včielkam, domov stovkám vtákov. Som mohutná, urastená a trošku unavená.

     Ale aj ja som bola maličká. Zaspávala som pod snehovou prikrývkou, na jar ma zobúdzalo zurčanie potôčikov i spev vtákov, potom prišla zas zima a znova jar a ja som rástla, mohutnela a silnela. Tešila som sa z každého nového života v chalúpke, pri ktorej som zapustila korene, a smútila za tými, ktorým sa naplnil čas...

     Nikdy nezabudnem sa praskanie bukového dreva na ohnisku, spev kolovrátka, Tichú noc, svätú noc i vinšovanie zdravia, šťastia a Božského požehnania. A ešte niečo... Cítila som vôňu čerstvo nadojeného mlieka, pečených zemiakov, údenej slaninky, kyslej kapusty i štipľavý dym čečiny. A samú lásku.

     Áno, som lipa. Lipa, ktorej vetvičkami si ľudia ešte aj dnes zdobia domy na svätodušné sviatky, lipa, ktorú od nepamäti Slovania považujú za svoj strom, a preto im dávam zdravie, obživu včielkam, domov stovkám vtákov...

Pripravovala: Mgr. Bulíková Margita                                         Jana Tóthová

Snežienky prinesiem aj o rok

 Hlavná cena  v celoslovenskom kole

     Často na teba spomínam, babka. Takmer dva roky sa ti prihováram rečou, ktorej rozumieme len my dve. Ty a Paľka. Tak si ma volala odvtedy, ako si sa prvýkrát sklonila nado mnou a urobila si mi krížik na čelo. Aby som bola zdravá a šťastná. So zdravím ti to vždy nevyšlo, ale šťastná som pri tebe, babka, bývala často.

     Pamätám sa, nikdy som od teba nedostávala drahé hračky. Drobnôstky áno. Kúpené, ale častejšie si mi ich zhotovila sama. Rukami, ktoré poznačilo sedemdesiat rokov. Toľko si mala, keď som sa narodila. Ako trpezlivo si mi robila bábiku z handričiek. Takú, s akou si sa hrávala kedysi ty. Malá, s očami nakreslenými obyčajnou ceruzkou. Žiadna barbie. Aj tie som mala. Tuším zo tri. Ale kde sú, neviem. Tú tvoju mám doteraz odloženú v tej istej škatuľke, do ktorej si jej ustlala ty.

     Aj mne si často ustielala. Keď mama nemala čas, prala, žehlila, upratovala alebo keď som bola chorá a ty si ma opatrovala. Koľko rozprávok a príbehov si mi vyrozprávala! Alebo si mi čítavala. Z knižky v tvrdom hnedom ošúchanom obale. Z knižky Smelý Zajko v Afrike. Keď si z nej teraz čítam sama, to nečítam ja. V písmenách počujem tvoj hlas.

     Nikdy si ma neodbila: Nemám čas! Aj pri najsúrnejšej práci na poli si mi pohľadala lienku a počkala si, kým mi počas riekanky „Marunka – runka, pánbožkova kravička, bŕk do nebíčka“ neodletí z pršteka.

     Niekedy si sa na mňa i nahnevala. Už si ani nespomínam prečo. Ale na to, ako som ti zničila snežienky v záhradke, na to si dobre pamätám. Bolo to v sobotu poobede. Vyšľahala si ma mokrou handrou po zadku. A potom sme obe plakali. Ja pre kvietky a ty pre tú nešťastnú handru.

     Plakala som aj túto jar, babka, keď som ti po prvý raz kládla na hrob tvoje snežienky. Postarám sa o ne a prinesiem ti ich aj o rok, o dva, o tri ...

Pavlína Bulíková

Pripravovala: Bulíková Margita