|
Európa v škole
Cena – Európa v škole v celoslovenskom kole
Čokoládu si
rozdelíme
Mám troch súrodencov. Roboty okolo nás má
mama dosť, ale všetci jej pomáhame. A tak nám zostane čas aj na
oddych a zábavu. Voľné chvíle netrávime v bazéne ani
v prepychovej vile niekde pri mori, lebo ich jednoducho nemáme.
Ale máme chalúpku. Ukrytú hlboko v horách na malej čistinke.
Na jar dolu čistinkou zurčia potôčiky a kvitnú prvé jarné
kvietky. V lete okolo chalúpky všetko spieva. Spievajú vtáky,
žaby, cvrčky, koníky i stromy dotýkajúce sa neba. V jeseni sa
nevieme dohodnúť, ktorý strom je krajšie zafarbený, a v zime len
uzučký chodníček v snehu a dym z komína prezrádza, že sme tu.
Veľmi často sem chodievame v lete. Automatickú práčku nám
nahradí potôčik, vysávač brezová metla, elektrický sporák hrubé
brezové polená a televízor pohľad na zapadajúce slnko.
Máme tu aj maškrty. Nie je to kaviár ani morské potvorky. Naše
maškrty – to sú lesné plody, ktoré si sami nazbierame rovno do
úst. Ako len chutia lesné jahody, maliny, černice a čučoriedky!
Možno aj preto, že ich zbierame všetci spolu a pretekáme sa, kto
nájde tú najväčšiu. Občas sa nám podarí nájsť aj hríby. To je
radosti!
Niekedy si vyjdeme na neďalekú lúku a nazbierame liečivé
bylinky, inokedy sa hráme na schovávačku alebo stopujeme
zvieratká.
Najkrajšie sú večery. Pri ohníku ožívajú rozprávky, okolo
lietajú svätojánske mušku, kdesi v bútľavom strome zahúka sova
a nočnou oblohou padá hviezda. Vtedy si želám, aby takýchto
chvíľ bolo čo najviac.
Nemáme hračky od výmyslu sveta, oblečenie na každý deň iné,
nemáme ani auto. Ale nemenila by som s deťmi, ktoré všetko majú.
Možno zo zvedavosti na deň, dva. Chýbal by mi dotyk maminých
rúk, keď mi opatrne vyberá zabodnutý tŕň z nohy a potom mi ju
potrie psím jazýčkom, otcove rozprávky, chýbali by mi spoločné
posedenia pri ohníku či doma pri hre Človeče, nehnevaj sa.
Radšej si všetci rozdelíme jednu čokoládu, ale nie sme celé dni
a večery samy ako tie deti, ktoré majú aj tri čokolády za deň.
Jana Tóthová
Pripravovala: Mgr. Bulíková Margita
Cena – Európa v škole v celoslovenskom
kole
Mier sú aj
písmenká pochytané za ruky
Vždy sa veľmi teším na hodiny literatúry. Na nich sa s pani
učiteľkou rozprávame o všeličom. Niekedy sa to stane aj na
gramatike. Ako vtedy, keď sme sa učili zvučné spoluhlásky. M,
n, ň, l, ľ, r, j sme opakovali donekonečna. Potom sme
hlásky precvičovali na slovách. Bolo tam aj slovo mier.
Rozobrala som ho takto:
m –
spoluhláska obojaká, zvučná – nepárová
ie –
dvojhláska
r –
spoluhláska obojaká, zvučná – nepárová
Pani učiteľka bola spokojná. Pochválila ma a potom začala
rozprávať o mieri, o vojne, o šťastných deťoch, ale aj to
deťoch, ktoré trpeli v koncentračných táboroch.
Počúvali sme pani učiteľku a v duchu si predstavujem mier po
svojom:
m ako
mama. Mama je láskavá a starostlivá. Mám rada jej voňavé koláče,
úsmev, pohladenie, objatie. A cítim sa pri nej bezpečne, keď
večer zaspávam stúlená v jej náručí.
ie?
Veď mi nič neprichádza na myseľ! Tak to nebude ie, ale i, e.
Juj! Akoby som počula pani učiteľku: „Koľkokrát vám budem
opakovať, že ie je spolu, lebo je to dvojhláska!“ Nech! Veď
nevie čítať moje myšlienky.
i ako
ihrisko. Plné detí, kriku, smiechu, nových kamarátov a veľa
bezstarostne prežitých chvíľ.
e
ako, ako ... Ako Európa! Práve to povedala pani učiteľa. Že
v Európe cez vojnu trpeli milióny detí. A že všetci ľudia by
mali byť k sebe dobrí, nemali by si robiť zle a mali by si
rozdávať šťastie.
r ako
rozprávka. Rozprávka preto, lebo rozprávky nám veľmi rada ja
teraz, keď som už skoro slečna. V každej jednej víťazí dobro nad
zlom. Nedávno sme sa o nich učili a na tieto hodiny som sa
tešila viac ako na telesnú výchovu.
Koľko pekného skrýva každé písmenko! A koľko ešte krajšieho sa
ukrýva v písmenkách, keď sa pochytajú za ruky tak ako my, keď sa
na rozkvitnutej lúke hráme Kolo, kolo mlynské.
Veď mier je aj rozkvitnutá lúka, aj naša záhradka so sladkými
jahodami, aj modré nebo nad naším dvorom, na ktorom gagocú husi,
aj kvietky, čo som natrhala pri potoku, aj cukríky od otca, lebo
dobroty mi obyčajne kupuje mama.
„Julka, snívame?“ vracia ma do triedy hlas pani učiteľky. Trocha
sa začervenám. Áno, snívam o mieri. A chcem, aby tento môj mier
bol u nás v Papradne, na Slovensku, v Európe, na celom svete. Ba
ešte aj ďalej, kde možno žijú iné deti ako my. Možno aj ony sa
hrajú Kolo, kolo mlynské a držia sa za ruky.
Júlia Hikaníková
Pripravovala:
Mgr. Bulíková Margita
Čestné
uznanie – Európa v škole v celoslovenskom kole
... a my by
sme rozbili prasiatka...
Pomaly sa s nami rozlúči 20. storočie. Aké bolo? Čo prinieslo?
Čo ešte prinesie? Astrológovia nepredpovedajú nič dobrého:
zemetrasenia, sopky, povodne, vojny. Ktovie?
No
istotne prinieslo ohromný pokrok, ktorý ide dopredu míľovými
krokmi. Vieme transplantovať ľudské orgány, vieme sa dostať na
iné planéty, prekonali sme rýchlosť zvuku, štiepime atómy, vieme
klonovať. Ale vieme aj ublížiť jeden druhému, vieme zobrať
človeku to najvzácnejšie, čo má – vieme mu vziať život.
Nemusíme ísť ďaleko. Stačí zájsť na Balkán do bývalej
Juhoslávie. Z televízie, z rozhlasu, z novín sa dozvedáme
o vyhasnutých ľudských životoch. Tam tečie ozajstná krv, ranení
stonú od ozajstných bolestí a matky padlých ronia ozajstné slzy.
Nerozumiem ešte dobre, komu o čo ide, viem len, že ľudia tam
trpia. A možno by ani nemuseli.
Bez väčšej námahy sa dozvieme zo svetových štatistík
a encyklopédií, koľko sa každú minútu vydá na zbrojenie, koľko
vojakov pripadá na stotisíc obyvateľov, koľko sa vynaloží ročne
na jedného vojaka. To vieme.
Ale koľko stojí mier? To sa nikde nepíše. Škoda. Bolo by dobre,
keby ľudstvo vedelo: mier možno kúpiť za 955 miliárd 125 432
dolárov. Za týždeň, najneskôr za dva by boli peniaze pohromade.
Prispel by určite skoro každý. Matky vojakov by si na to vzali
pôžičky, chudobní by vďačne prispeli aj dvakrát, študenti by
darovali krv a my by sme rozbili prasiatka... Tých, čo by
neprispeli, by bolo zanedbateľne málo.
Ale čo potom s mierom? Kam ho uložiť? Ako ho poistiť? Ako ho
zabezpečiť? S mierom to vôbec nie je jednoduché. Mier je ako
zdravie. Nedá sa ani kúpiť, ani predať. Iba vybojovať. Ale nie
zbraňami. Mier musí byť ako elektrické svetlo. Aby sa dostal aj
do tej najzapadlejšej osady na Zemi. Vedením, ktoré nespája
mĺkve stĺpy, ale srdcia živých ľudí. Päť miliárd sŕdc – to je
sila, päť miliárd sŕdc bije za mier. Aby mohli biť, my všetci
musíme chcieť, aby sa nezastavili.
Na veľkej mozaike dejín je vyhradené miestečko aj pre maličký
mierový kamienok, ktorý môžeme priložiť jedine my sami. Čím skôr
ho priložíme, tým skôr dostaneme ucelený obraz, na ktorom nebude
miesta pre tanky, guľomety, bomby, granáty a stony ranených
a zomierajúcich.
Denisa Kobanová
Pripravovala:
Mgr. Bulíková Margita
|
