|
O cenu Dominika Tatarku
Priateľstvo
3.
miesto v celoslovenskom kole
Priateľstvo, to je niekedy viac ako
láska – spieva sa v jednom z hitov 70. rokov 20.
storočia. A 70. roky sú stále in. Autor tejto piesne si
požičal slová v ďalekej minulosti, lebo je v nich ukrytá
múdrosť odpozorovaná počas dlhých rokov. Ale neustálym
opakovaním táto večná pravda zovšednela a jej podstata
sa pomaly vytráca z nášho života. Neprecítením?
Nepochopením? Nepoznaním? Asi všetkým.
Pretože ten, čo nespoznal teplú
náruč matkinu, jej nehu a lásku, je ako človek
vyprahnutý na púšti márne hľadajúci oázu. Ten neprecíti
lásku k druhému, lebo on to nevie, on to nezažil.
Ten, kto žije odmalička v blahobyte
a je naučený iba brať, nie dávať, nepozná krásny pocit
ukrytý kdesi hlboko v nás z obdarovania a radosti toho
druhého. On sa to nemal kde naučiť.
Poďme ďalej. Prvé dni v škole.
Ťahanie za vlasy, buchnát do chrbta, nastavená noha,
chichot ... to všetko vraj preto, lebo čo sa rado má,
robí si napriek. Žeby to bol priateľ?
Kradmý stisk ruky, úsmev,
povzbudivý pohľad, keď bezmocne stojíš pred tabuľou
a lovíš v hlave ako rybár v Mŕtvom mori. Potom cesta
domov. Utešovanie. Večer telefonát. Máš sa? To som iba
ja. Tak zajtra. Žeby to bol priateľ?
Tápanie, dezorientácia, bezmocnosť.
Kto je priateľ?
Dobré vzťahy medzi susedmi, ktorí
ochotne poradia, podajú pomocnú ruku, pomôžu v núdzi. Na
odmenu ani nepomyslia. Spoločné posedenie len tak pri
kávičke, bezprostredná radosť, objatie okolo pliec, keď
sa ti darí. Žičlivosť. Sú to priatelia?
Pozvania na honosné, veľkolepé
párty. Pozdvihnú naše sebavedomie, hoci vieme, že sme
iba do počtu. Pijeme šampanské, jeme kaviár, ktorý nám,
mimochodom, vôbec nechutí. Ale patrí sa aspoň ochutnať.
Veď čo keby sa hostiteľ urazil? Alebo toto sú priatelia?
Každý človek: bohatý – chudobný,
mladý – starý, zdravý – chorý, s titulom či bez neho raz
pocíti potrebu mať pri sebe niekoho, komu môže veriť,
zdôveriť sa, požiadať o pomoc či vyplakať sa v jeho
náručí. Záleží len od rebríčka hodnôt, na ktoré
staviame, čo považujeme a čo sme ochotní dávať sami.
Siahnime znova do minulosti
a povedzme si, že ten, kto zo srdca a z mála dáva,
dvakrát dáva. Priateľ je nielen ten, čo dokáže dávať,
ale aj ten, čo dokáže prijímať tak, aby potešil toho,
kto ho obdarúva. Vtedy priateľstvo za niečo stojí. Vtedy
je priateľstvo ozajstné. Vtedy naozaj platí, že
priateľstvo je niekedy viac ako láska. Vtedy, keď sa obe
strany cítia šťastné - - aj ten, kto dal, aj ten, kto
prijal.
Andrea Michelová
Pripravovala:
Mgr. Bulíková Margita
Na Ondreja
1. miesto v celoslovenskom kole
V náručí horských velikánov Javorníkov leží naša dedina. Kedysi chudobná na svetské
statky, ale bohatá na prírodné krásy, na ľudové tradície
a zvyky. Najmä pieseň neutíchala na drobných políčkach
či horských samotách, veď deťom ju tu dávali sudičky už
do kolísky.
Dnes v čase televízie, počítačov
a internetu sa na mnohé zo zvykov a tradícií zabúda.
O to, aby sa naozaj všetky nevytratili z našej dediny,
sa snaží folklórna skupina Podžiaran. Prevládajú v ňom
ľudia nad šesťdesiat rokov, ale sú medzi nimi aj mladí
a tých každým rokom pribúda. Ale oni sú mladí všetci –
duchom.
Zatvorme oči a prenesme sa
o dobrých pár desaťročí naspäť.
Je 30. november – Ondreja.
Od samého rána dievky nie sú vo
svojej koži. Nikde nemajú pokoja, robota im nejde od
ruky. Netrpezlivo čakajú na večer. Večer plný zážitkov
a prekvapení. Deň sa pomaly vlečie. Na dedinu sadá
súmrak a na oblohu vyskočila prvá hviezdička. Vtedy už
dievky neudržal doma nikto ani párom koní. Poschádzali
sa na priedomí, každá má v ruke hrotek a hrabovú
halúzku. Chichocú sa, šuškajú čosi jedna druhej a zrazu
ich niet. Rozbehli sa dedinou na všetky strany, potichu
prekĺzli medzierkami pomedzi chalupy a zastavili sa až
tam, kam ich ťahalo srdce – pri dome svojho milého.
Poobzerali sa okolo seba a keď ich nikto nevidel,
triasli plotom hovoriac:
„Ploce, ploce, trasem ca,
svätý Ondrej, prosím ca,
daj mi tejto noci znac,
kerého já muža budzem mac.“
Plot jej meno nastávajúceho
nevyzradil, to mal urobiť až sen v túto noc.
Hrabovou halúzkou poometali dom aj
zem okolo a znova ticho zaklínali:
„Ometám ohrebielkom, ometám ohrebielkom,
aby prišli všelijací, aj chudobní, aj
bohací,
len aby som sa pod čapec dostala
a do roka som sa já vydala.“
A už každá „výskoky“ beží na
miesto, kde sa mali všetky stretnúť. Spolu sa vybrali
k trom brodom (miestam, kde furmani prechádzali cez
rieku) a k trom schodzelniciam (sútokom troch potokov).
Tu všade si načreli po troche vody do hrotka a umyli sa
v nej. Takto si mali privábiť milého a pripútať si ho
k sebe.
Ale večer ešte nekončil, zaklínaniu
ešte nebolo učinené zadosť. Ešte jedna dôležitá
povinnosť čakala na dievčence – liatie olova. Za
hrobového ticha liali roztopené olovo cez uško kľúča do
studenej riečnej vody. Júj! Olovo vo vode syčalo
a skrúcalo sa do rôznych tvarov. Tie veštili dievčaťu
osud. Čo ho čaká? Šťastie? Nešťastie? Ak olovo
pripomínalo pušku, dievka sa mala vydať za vojaka, ak
nejaký nástroj – za remeselníka. Kruh veštil vydaj,
truhla smrť, kolíska slobodnú matku.
Už doliala posledná. Všetky si
uľahčene vydýchli, všetkým padol kameň zo srdca. Olovo
bolo milosrdné, ani jednej nenaznačilo smrť.
S rozžiarenými očami už teraz bežali domov, aby čím prv
zaľahli do postele. Prisní sa im ich vyvolený. Ktorýže
to bude? Ktorý? Chudobný – bohatý? Dobrý – zlý?
Z dolného či z horného konca? Alebo cudzí?
Do rána je ďaleko. Nechajme ich snívať.
Jana Tóthová
Pripravovala:
Mgr. Bulíková Margita
Žiar
1. miesto
v celoslovenskom kole
„Ej, hora, hora, zelená hora, ktože ma,
božemôj, z tej hory volá?“ spieva sa v jednej
z prekrásnych papradnianskych piesní.
Nielen pieseň je prekrásna.
Prekrásny je aj papradniansky Žiar. Hora, týčiaca sa
hrdo nad dedinkou, v ktorej som prežila štrnásť
šťastných rokov.
Tá hora má volá.
Volá ma jej prirodzená krása,
tajomné zákutia, storaké vône i zvieratká, ktoré placho
zavetria a o chvíľu ich pohltí húština.
V každom ročnom období je hora
krásna inak.
Na jar ožíva žblnkotom potôčika,
ktorého ihravé vlnky utekajú do neznáma odprevádzané
rozžiareným záružlím močiarnym. Ožíva i spevom vtákov.
Je taký jasný, bez falošného tónu, a radostný, že
postojím a s úctou sa skloním pred ich umením. Vysoká
jasnomodrá obloha ďaleko na obzore splýva s práve
narodenou zeleňou stromov. Rok čo rok mnohé z nich
otvárajú svoju rozkvitnutú náruč včielkami a tieto
neúnavné robotnice neustanú, až kým ich slniečko nepošle
spať, aby zajtra začali odznova. Zem je ešte mokrá.
Vonia machom a lístím.
Keď zem neskôr vysušia horúce lúče
slnka , zmenia sa čistinky v mojej hore na jemnučký
koberec, cez ktorý sa kľukatí prašný chodníček. Vtedy sa
tu rada túlam bosá s pocitom ľahkosti a voľnosti na
duši. Je leto. Sadnem si do mäkkej trávy a oddám sa
sladkému ničnerobeniu. Všade okolo mňa tuho vonia
materina dúška, bzučia včielky, robotné mravce neustanú
ani na minútku a bodkovaná lienka sa skrýva pred ostrými
lúčmi slnka v modrom zvončeku, aby jej červený kabátik,
nedajbože, nevybledol. Les okolo mňa spieva. Dlhú,
ťahavú pieseň , ktorú s citom dopĺňa tajomný hlas
kukučky. Kukuk, kukuk,... Zatvorím oči a potichučky
rátam, koľko dievčenských rokov mi kukučka nadelí.
Sedem, osem, deväť? To je naše tajomstvo.
Veľký košatý dub ma láka svojou
silou. Rada snívam v jeho tieni opretá o hladký a mocný
kmeň. Cítim sa pri ňom bezpečne, ako kedysi dávno
v maminom náručí. Beriem si z jeho sily, ktorá prechádza
do môjho mladého tela. Lístie ticho ševelí, rozpráva
príbehy o lesných škriatkoch i tancujúcich vílach. Zrazu
malá ryšavá veverička, ukrytá kdesi hlboko v jeho
mohutnej korune, stratila šušku, ktorá mi cupla takmer
na nos, a vrátila ma na zem z rozprávkového snenia. Už
teraz si robí zásoby na zimu.
Ale pred zimou ešte príde jeseň. Tá
veselá maliarka, ktorá celú horu zmení na jednu nádhernú
pestrofarebnú galériu. Dovolí posledné gesto letu
v podobe jemných pavučín, ktoré s malými striebornými
guľôčkami rosy rozvešia po stromoch a kríkoch, akoby ich
vyzdobila náhrdelníkmi o Cartiera. Vtáky už utíchli, iba
sokol sa majestátne vznáša nad horou a majetnícky si
prezerá svoje kráľovstvo.
Keď sa jeseň dosýta vyšantí
a postŕha zo stromov pestrofarebnú krásu, do hory zavíta
zima. Prinesie so sebou veľkú bielu perinu, prikryje ňou
všetko – každý strom, každý krík, chodníček i každú
medzierku. Hora spí. A ani len netuší, aké ťažké časy
nastali pre jej obyvateľov. Chýba potrava, a preto treba
pomôcť. A tak sa spolu s otcom častokrát brodíme hlbokým
snehom cez horu s batohmi plnými jabĺčok a kukurice
a nesieme pomoc do krmelcov, aby sme pomohli tým, ktorí,
hoci sami o tom nevedia, robia nás šťastnými už len
preto, že sú.
Taký je Žiar. Hora nad Papradnom.
Opradená povesťami, hrdá a krásna.
Andrea Michelová
Pripravovala:
Mgr. Bulíková Margita
|
